Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná
Hronský Beňadik

História obce

Chotár obce bol osídlený už v praveku, čo svedčí o jeho výhodnej polohe. Prvé známe osídlenie sa kladie do obdobia neolitu, ďalej je to opevnené sídlisko z doby halštattskej, veľkomoravskej a slovanské pohrebisko z 11.-12. stor.


Prvá písomná zmienka z r. 1075 sa vzťahuje len na tunajšie opátstvo zasvätené sv. Beňadikovi, ale na jeho mieste sa predpokladá staršie opevnené slovanské sídlisko. Samotná obec sa prvýkrát spomína r. 1209 v pápežskej listine potvrdzujúce majetky opátstva ako "ecclesia S. Egidii propemon.,... vila Peteň", teda obec Peteň (Petend) s kostolom sv Egídia pod Kláštorom. Osada patrila samozrejme k majetku benediktínskeho opátstva počas celého feudalizmu. Ale osada pravdepodobne vznikla už po založení tunajšieho kláštora. Je zaujímavé, že obec bola založená na nevhodnom mieste pre osídlenie. Bažinaté údolie Hrona jednej a prudké svahy kopcov na druhej strane nedávali možnosť pre širšiš súvislé osídlenie, ale ani pre rozvoj poľnohospodárstva. Tento prestor bol osídlaný ist preto, že kláštor potreboval služobnícke obyvateľstvo vo svojej blízkosti. Pri Hrone ležala osada Rybáre r 1209 spomína ako villa Pistacorum, ktorá ležala priamo pod kláštorom. R. 1309 rechtor tunajšieho parochiálneho kostola viedol súdny spor s vozokanským rechtorom kvôli otázke prináležania obce Nemčiňany. R. 1310 Vrach, súrodenec Pavla Petintiho odkázal opátstvu majetok v Tlmačoch. R. 1332 sa majetok tunajšieho farára odhadoval na 3 1 marky a ten platil pápežský desiatok 30 1 groša. Obec už od r. 1366 začala užívať aj meno Svätý Beňadik, ale aj meno Petend sa užívalo do r. 1423. Dedina Rybáre v priebehu 15. stor. splynula s obcou Svätý Beňadik. Neskôr sa z obce stáva zemepanské mestečko (ako oppidum sa uvádza r. 1407) ako centrum panstva s trhovými výsadami z r. 1347. Obyvatelia mestečka sa zaoberali najmä roľníctvom, pestovaním vína, ovocinárstvom a bežnými remeslami. Už r. 1406 sa tu spomína ováč Juraj a r. 1410 mlynár Peter. Dokonca obyvatelia pestečka sa snažili získať práva slobodného mesta, čo sa im nikdy nepodarilo. Rozvoj osídlenia pribrzdili turecké vojny. Okolo r. 1530 získala majetky opátstva ostrihomská kapitula (r. 1565 sa táva definitívnym majiteľom tunajšieho opátstva). R. 1535 tu bolo 6 port. R. 1564 Turci vyplienili okolie Hronského Beňadika a preto bol kláštor prestavaní na mocnú pevnosť, ale mestečku to nebolo nič platné. V zozname port z r. 1564 (Processus nobilis Petri Taynay) v mestečku Zent - Benedek (oppidum) bolo spísaných 9 1 porty. R. 1586 Turci tu rabovali znovu, ale najstrašnejší nájazd podnikli r. 1599, keď Hronský Beňadik úplne vypálili a spustošili. Opáststvo obec dosídlilo a r. 1601 tu bolo 91 domov, kúria rodiny Zudarovcov, zemepanská krčma a majer, škola, mlyn, kaštieľ a dom Horvayovcov. R. 1623 tu táborili vojská Gabriela Bethlena, r. 1664 sídlil v kláštornej pevnosti chýrny generál de Souches pri bitke o Levice, jeho vojaci iste znepokojovali tunajšie obyvateľstvo. Mestečko ale nikdy nebolo poplatené Turkom tak ako okolité obce, no muselo vydržať vojenskú posádku proti Turkom. R. 1679 odtiaľ tiahol do boja proti povstalcom cisársky generál Leslie a r. 1703 tu mali základňu cisárski velitelia Schlick a Forgách počas ťaženia proti Rákocziho povstaleckému vojsku. Tieto iste nie najšťastnejšie udalosti ešte zhoršila morová nákaza r. 1714, ktorá značne zdecimovala tunajšie obyvateľstvo. Ale mestečko bolo vždy schopné sa z týchto otrasov pozviechať, čo svedčí o húževnatosti tunajšieho obyvateľstva.
V 18. stor. sa obec znovu zmohla, ľažila z ovocinárstva, vinohradníctva a remesiel, z výročných trhov a výročných jarmokov (jarmočné právo obec získala r. 1680). Blízke banícke mestá zabezpečovali výhodné odbytište na víno a tak niet divu, že tunajšie vinice zaberali tretinu chotára obce a boli hodnotené ako vinice 1. a 2. kvalitatívnej triedy. R. 1715 tu žilo 93 daňovníkov, boli tu vinice a 15 remeselníkov (kožušníci, ševci, mäsiari, debnár, murár, tkáč). V tomto storočí sa počet remeselníkov pohyboval okolo 30, najmenej r. 1778 - 12 a najviac r. 1800 - 62. Z remesiel prevažovalo súkenníctvo, čižmárstvo, krajčírstvo a murástvo. Vlastné cechy su mali od r. 1659 ševci (štatút dostali od ostrihomského arcibiskupstva), o r. 1693 čižmári (štatút od čižmárov z Novej Bane), od r. 1718 krajčíri (spoločný cech so zlatomoraveckými krajčírmi, štatút od kráľa Karola VI.). V 18. storočí sa trhové práva značne rozšírili, okrem týždenného trhu mohli usporiadať aj štyri jarmoky. Tunajší týždenný trh bol v Tekovskej župe jedným z najnavštevovanejších. Hlavným trhovím artiklom bolo obdobie, víno a remeselné výrobky. Obyvatelia mestečka platili cirkevný desiatok a gazdovali vo vlastnej réžii na 2/3 chotára obce. Podľa niektorých prameňov neplatili nijaký cenzus. R. 1737 zakázala mestská rada Novej Bane predávať mlynské kamene aj do Hronského Beňadika odkiaľ sa potom predávali so značným ziskom, na druhej strane tunajší prefekt zakázal predávať novobanským remeselníkom v Hronskom Beňadiku. Ostrihomská kapitula ako zemepán hospodárila na tretine chotára, na čo si tu držala želiarov. Kapitule podliehal aj hajdúch, mlynár, strážnik, zamestnanci jatky, výčapu vína a ďalší služobníci. R. 1828 tu bolo 119 domov a 1115 obyvateľov. Ani v 19. stor. sa život v obci príliš nezmenil, ostrihomská kapitula aj naďalej bola vlastníkom tunajších majetkov. Úpadok zaznamenalo vinohradníctvo, r. 1878 značnú časť vinohradov zničila filoxéra. Postupný úpadok zaznamenala obec ako trhovisko a stala sa obyčajnou roľníckou obcou. Zapríčinilo to spriemyselnenie Pohronia. Postupne tu bola zriadená pošta, telegraf a poštová sporiteľňa. Neskôr tu bola baňa na kamenné uhlie, ktorá ale na začiatku 20. storočia bola už nefunkčná. Vybudovanie železničnej trate Hronská Dúbrava- Levice, ktorej jedinou zo zástaviek sa stal Hronský Beňadik, predsa len zaručovalo ďalší rozvoj obce. Možnosti istého zárobku zaručovali tunajšie kameňolomy a likérka. I. svetová vojna (1914-1918) pribrzdila aj tak pomalý rozvoj obce a na jej bojiskách padlo 37 tunajších občanov. Po r. 1918 sa stal Svätý Beˇadik súčasťou novozaloženej I. ČSR. Zamestnanie obyvateľstva sa nezmenilo, zaoberali sa poľnohospodárstvom, rozšírené bolo ovocinárstvo a vzmáhalo sa vinohradníctvo. R. 1923 tu bol štrajk stavebných robotníkov. Nepatrný počet občanov pracovalo v miestnom kameňolome firmy Legion a na píle. Na konci obce pracoval valcový mlyn. Ale aj tak tu bola značná nezamestnanosť. Obec napriek nepriaznivým okolnostiam sa rozširovala pozdĺž cesty na Zvolen prirodzeným nárastom obyvateľstva. Počas SNP sa obyvatelia Hronského Beňadiku zapojili do protifašistického odboja. Pri prechode Nitrianskej partizánskej brigády k Sovietskej armáde do Tekovskej Breznice sa v rozvodnenom Hrone utopilo niekoľko bulharských študentov-partizánov, Slovákov a Rumunov. Po r. 1945 sa čiastočne začala meniť tvár temer výlučne poľnohospodárskej dediny. V r. 1958 bolo založené tunajšie JRD, ktoré mimo obce postavilo neskôr stredisko a dve farmy (hydinársku a dobytkársku). Obyvatelia obce chodili pracovať do priemyselných centier v okolitých mestách. V Hronskom Beňadiku bola výroby ľahkých stavebných hmôt, hromozvodov a vinárske závody.
Po r. 1966 sa začalo s budovaním novej infraštrukúry obce, na námestí vyrástla budova nákupného strediska s reštauráciou, nového zdravotného strediska a pošty. V rámci IBV bolo postavených veľa nových rodinných domov, dokonca vznikli nové ulice, staré domy boli zasa prestavané. Boli spevnené cesty a zlepšilo sa spojenie obce s okolím. Zelpšila sa úroveň služieb obyvateľom. Ale november 1989 túto situáciu rapídne zmenil. Napriek akútnemu nedostatku financií (hlavne v súčastnosti) boli založené viaceré súkromné podniky, obchody, do r. 1995 bola dokončená budova obecného úradu a aj v súčastnosti sa hľadajú nové možnosti prosperity obce.


 

PSIARE - Pred 95 rokmi mohli bežní Slováci o autách zaparkovaných doma vo dvore iba snívať. Výnimkou bol len Michal Majer z obce Psiare, ktorý si auto zostrojil sám. Kabriolet menom Drndička brázdil hrboľaté slovenské cesty dlhých 30 rokov, až do roku 1952, kedy auto skončilo na smetisku v Hronskom Beňadiku. Posledné zvyšky boli nájdené na smetisku v 90. rokoch.

Málokto vie, že prvé auto na Slovensku zostrojil talentovaný všestranný remeselník Michal Majer, ktorý sa v roku 1881 narodil v stredoslovenskej obci Psiare. Jeho výnimočné technické nadanie si všimli už počas technických skúšok v Budapešti, ktorých sa Majer zúčastnil, aby si mohol otvoriť zámočnícku dielňu, v ktorej neskôr vyučoval okolo 80 mladých učňov. „Pred skúšobnú komisiu sa dostavil oblečený v širokých konopných gatiach, čo vyvolalo posmešné úsmevy ostatných účastníkov. Úsmev im však veľmi rýchlo zamrzol, keď svojimi vedomosťami patril medzi najlepších,“ opisuje Terézia Rybárová, ktorej otec bol synovcom Michala Majera a svokor jedným z jeho učňov.

 

 


Osudné stretnutie s bulharským cárom

V osudný deň okolo roku 1920, keď sa Michal Majer ponáhľal za prácou na poli, stretol bulharského cára Ferdinanda Coburga s jeho šoférom, ktorý ho viezol do kaštieľa vo Svätom Antone. Auto sa im na ceste pokazilo a keď na zúfalých mužov natrafil psiarsky remeselník, ponúkol im pomoc. „Ponuka chlapa v gatiach s bičom v ruke cára náramne pobavila a urazila jeho šoféra. Napokon však návrh prijali,“ spomína psiarska rodáčka. Čuduj sa svete, po zásahu zručného technika bolo o chvíľu auto znova pojazdné. „Auto v poriadku naštartovalo a pán Majer spolu s cárom odštartovali. Šofér musel ísť za nimi pešo až na Psiare,“ dodáva Psiarčanka.

Cár bol taký potešený, že Majerovi ponúkol odmenu a ten si od neho vyžiadal tri dôležité veci: dokumentáciu k výrobe auta, volant a kolesá. „Požadované veci dostal z Budapešti, motor k autu odliali vo Vyhniach a ostatné veci vyrobil pán Majer vo svojej dielni. Pôvodne auto nemalo svetlá a keď sa jeho majiteľ vracal večer domov, na cestu mu svietil niektorý z učňov. Svetlá do svojho auta namontoval až neskôr,“ pokračuje vzdialená Majerova príbuzná. Geniálny technik si vo svojej dielni zostrojil podobné auto, na akom jazdil cár a pomenoval ho „Drndička“.

 

 

Do Majerovej dielne chodila celá obec

Druhý populárny príbeh zo života Michala Majera, ktorý dodnes koluje obcou, sa viaže k stretnutiu nadaného remeselníka so županom zo Zlatých Moraviec pri Tekovských Nemciach. Aj jemu sa pokazilo auto, ale v nešťastnej chvíli stretol chýrneho Majera, ktorý mu ponúkol pomoc. Nadutý župan sa najprv urazil a ponuku odmietol. O niekoľko hodín sa Majer vracal rovnakou cestou domov a vtedy ho už zúfalý župan o pomoc požiadal sám. Aj túto úlohu zvládol slovenský technik na výbornú a vďačný majiteľ sa onedlho vracal domov na štyroch kolesách.


Drndička bola pojazdná až do 50. rokov minulého storočia, keď ju kúpila rodina Lanckových z Hronského Beňadika, ale auto napokon skončilo na smetisku. Ostal po ňom len vyhodený motor. Spomienky na Michala Majera však dýchajú v živej pamäti obce. „Svojou svedomitou prácou si Michal Majer získal priateľov vo vyššej spoločnosti. Jeho dielňa bola nielen strediskom odbornej výučby, ale aj centrom kultúrneho diania obce. Bolo v nej prvé rádio, ľudia si tam mohli prečítať noviny,“ dopĺňa Terézia Rybárová. V šľapajach svojho otca pokračoval aj Majerov syn, ktorý odišiel študovať do Nemecka, stal sa technikom, ale do rodnej obce sa nikdy nevrátil a pôsobil v Bratislave. Michal Majer zomrel v roku 1956 a vďaka svojmu nevšednému talentu sa stal prvým Slovákom, ktorý odštartoval počiatky automobilového priemyslu na Slovensku.

 

 


 

PSIARSKA DRNDIČKA

drndička.pdf(453.2 kB)drndička.pdf


7455857

Úvodná stránka